Kontrola mesta a veľkých projektov

Nedokončené stavby ako dôkaz, že mesto potrebuje inú kontrolu. Rozbor môjho programového bodu na základe aj vzniknutej situácie v Martine a natočený reel.

Mesto Martin oznámilo, že vypovedalo zmluvy na tri rozpracované stavby – rekonštrukciu Hviezdoslavovho parku, ZŠ J. Krónera a ZŠ A. Stodolu. Dôvod: zhotoviteľ nebol schopný dokončiť práce v kvalite, ktorá by garantovala ich bezpečné používanie. Samospráva to komunikuje ako zodpovedné nakladanie s verejnými financiami a prioritu kvality a bezpečnosti.

Súhlasím, že vypovedať zle plnenú zmluvu je správny krok. Ale nie je to celá odpoveď. Otázka, ktorú by si mal položiť každý obyvateľ Martina, znie inak: prečo sa mesto vôbec dostalo do bodu, že to musí riešiť takto – uprostred realizácie, keď škody a časové straty už vznikli? A prečo sa to stalo naraz na troch projektoch, nie na jednom?

Odpoveď na túto otázku pritom nie je potrebné vymýšľať. Slovensko ju už má, len ju nikto na úrovni miest nepoužíva. Volá sa „Hodnota za peniaze „ a robí ju „Útvar hodnoty za peniaze pri Ministerstve financií SR“. Nie je to teória z prezentácie, ale reálne fungujúca metodika s oporou v zákone č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, konkrétne v §19a, a v nariadení vlády o štúdii uskutočniteľnosti. Štát ju bežne používa pri príprave veľkých projektov – ciest, nemocníc, ďalšej infraštruktúry.

Princíp je pritom jednoduchý. Najprv sa musí zdôvodniť, prečo projekt vôbec robiť a aký problém rieši – nie „urobme rekonštrukciu parku“, ale presne aký problém táto rekonštrukcia rieši a prečo práve teraz. Potom prichádza porovnanie viacerých variantov riešenia, nie len jedného hotového návrhu, ktorý poslanci len odklepnú. A napokon sa rozpracuje vybraný variant do detailu – harmonogram, manažérske postupy, ekonomická opodstatnenosť, spôsob financovania.

Ľudia z ÚHP to zhrnuli vetou, ktorú by si mal zapamätať každý, kto o meste rozhoduje: projekty sa málokedy kazia v realizácii, väčšinou sú zle pripravené od začiatku. Presne to sa podľa mňa stalo aj s parkom a dvomi školami v Martine. Problém nezačal na stavbe. Začal pri príprave a pri výbere zhotoviteľa.

Rovnako užitočná je aj samotná prax ÚHP – verejne dostupný plán investícií podľa priorít, viazaný na rozpočet, a porovnávanie rozpočtov, harmonogramov a rizík oproti databáze už realizovaných projektov, namiesto odhadu od nuly. Vďaka takémuto porovnaniu vedeli pri jednej nemocnici odporučiť zníženie stavebných nákladov minimálne o 1,8 milióna eur len úpravou jednotkových cien. Presne túto úroveň kontroly dnes mesto Martin pri svojich investíciách nemá.

A tu je jadro problému. ÚHP povinne posudzuje len projekty nad 40 miliónov eur, pri IT projektoch nad 10 miliónov. Mestské investície – parkovacie domy, múzeum, infraštruktúra okolo nemocnice, ale aj rekonštrukcia parku či základnej školy – sú hlboko pod týmto limitom. Znamená to, že ich dnes nezávisle nekontroluje nikto. Nikto neoveruje, či sú pripravené podľa poriadku, či boli porovnané s alternatívami, či majú reálny rozpočet a harmonogram. Presne v tejto diere sa odohral aj prípad Hviezdoslavovho parku a dvoch škôl.

Preto navrhujem preniesť logiku ÚHP na úroveň mesta, s hranicou primeranou rozpočtu Martina. Nie 40 miliónov – tam sa žiadna komunálna investícia ani nepriblíži – ale rádovo okolo 0,5 milióna eur. Presne v tomto pásme sa totiž pohybujú projekty typu rekonštrukcie školy alebo parku, teda tie, ktoré teraz museli byť pre zlyhanie zhotoviteľa zastavené. Od tejto hranice by mala každá investícia prejsť poriadnou prípravou, porovnaním s podobnými projektmi a mať verejne dostupný harmonogram. Presne to mestu dnes chýba.

Hovoril som o tom aj vo svojom videu na Facebooku a je to zároveň posledný bod môjho volebného programu – dôsledná kontrola mesta nad veľkými investíciami, postavená na overenej metodike, nie na dôvere, že to tentokrát dopadne inak. Súčasná kauza s parkom a dvomi školami nie je dôvod, prečo som s týmto návrhom prišiel. Je len najčerstvejším dôkazom, že bol opodstatnený už predtým.

Mesto, ktoré chce hospodáriť zodpovedne, nepotrebuje po probléme vysvetľovať, čo sa stalo. Potrebuje mať pravidlá, ktoré rovnakému problému zabránia už pri príprave projektu.